Držím vzťah, ktorý nemá asi zmysel.. priateľ mi strašne imponuje, mám ho strašne rada, teším sa na neho … ale je stále sólista … Nevyšlo mu manželstvo, má dve deti v striedavej starostlivosti … nehovorím, že je zlý otec, ale deti sú rozmaznané, drzé a staršie je teda fakt občas za trest.. Raz je v pohode, raz vidíte, ako s oteckom manipuluje aj proti vám… Mám strašnú výhodu, som človek, ktorý miluje deti a nerobí žiadne rozdiely medzi svojimi či jeho, či inými deťmi …. Nerobí mi problém kúpiť jeho deťom oblečenie, zmrzlinu, ísť na kúpak, do kina. Priateľa nenapadne kúpiť mojej dcére trebárs blbý tričko, aj keď vie, že moja dcéra trebárs ten obrázok miluje… Nespomenie si na ne, tak ako ja.
Dobre, je to chlap…
V mojich očiach chlap, ktorý to nevzdal.. Týždeň sa stará o deti, týždeň je stále v práci, teda nemáme možnosť cez týždeň byť spolu. Ale ma chýba mať muža doma.. aj cez týždeň, nie len cez víkend, pritúliť sa, vstávať s ním, byť v tých denných strastiach aj v tom pekným… Len neviem, či má zmysel držať vzťah, keď ste niekomu jedno, keď na vás vôbec nemyslí a žije si život sám pre seba. Premýšľam nad tým celkom už dlhú dobu a vidím jednoducho výraznú zmenu v správaní partnera a v mojom správaní, ale neviem, či sa s ním mám naozaj rozísť…
Je tam veľké citové puto, ale na druhú stranu nemôžem byť jednoducho s niekým, komu som totálne jedno.. Treba už to, ako on robí rozdiely v jeho a mojich deťoch a ja som to v živote neurobila, už len to ma mrzí. Neskúšala som s ním o tom hovoriť, pretože akonáhle túto tému nadhodím, je schopný stropiť strašnú hádku a nebaviť sa so mnou pokojne týždeň, čo mi príde celkom pritiahnuté za vlasy a vôbec sa mi to nepáči. Jednoducho nechápem, ako to môže nevidieť a prečo sa so mnou o tom nechce normálne porozprávať, keď sme dvaja dospelí ľudia, ktorí by sa mali vedieť porozprávať v pokoji.
