V čase mojej depresie som narazila na chlapca, ktorý o mňa prejavil záujem ale ja sa mu vyhýbala (aby som neprepadla a ujasnila si veci so sebou), tiež býva kúsok odo mňa. Sme spolu z môjho pohľadu 8 mesiacov. Teraz som už v pohode, ale nakoniec sme nadviazali vzťah. V posteli je fakt boží. Ale mam z toho divný pocit. Príde mi že nie som nikdy dosť a má potrebu mi prekrúcať názory na jeho a dávať mi najavo aká by som mala byť a čo viac robiť, ja k nemu výhrady nemam a akceptujem ho aký je, keď bude chcieť zmenu podporím ho. Chcem sa vylepšovať, ale nie tak, že mi bude rozkázané. Som veľmi tvrdohlavá a na chuť si prichádzam sama.
Argument síce odmietnem, ale uvažujem nad nimi. Je medzi nami rozdiel 10 rokov. Keď je problém riešime ho. Obaja pokecáme, vychladneme a odpúšťame si. Komunikujeme veľmi spolu. Bohužiaľ si myslím, že som to zle nastavila už zo začiatku. Obaja máme rozdielne ciele a koníčky on by chcel za ani nie 5 rokov rodinu. Prídem si na to mladá, rodičia mi nezanechali nič a tak musím makať. Rodinu by som chcela tak za 8-9 rokov, do kedy by som si mohla stabilizovať svoje územie a financie. Obaja bývame u svojich rodičov. Málo sa podľa neho vidíme, chce so mnou viac cestovať a posúvať vzťah.
Spomenul, že by chcel do budúcnosti mať aj akýsi polyamory (načo ja odmietam), že sa takto môžem vyhnúť svadbe s ním a nechať si svoje priezvisko, čo chcem (profesionálne účely) a tiež nemať deti (lenže nejde o to, že by som ich vervemoci nechcela, jednoducho nie hneď). O to viac ma tá predstava znepokojuje. Ďalší fakt je to, že nechcem zostať v ČR a časom sa presunúť na typ lifestylu kedy by som mohla pracovať na diaľku a jazdiť kam chcem. Mám aj mačku na ktorú má alergiu, má alergiu aj na kvety – dve veci ktoré mám rada a musela by som sa vzdať povieme na dobrých 20-30 rokov určite, pokiaľ nebudem niekde sama. Neviem kadiaľ kam. Chlapec je fajn, ale spolužitie s ním by pre mňa znamenalo veľa zmien a aj strata zážitkov/vecí, či ich mám zažité alebo plánujem.
